Pracovný list

 

1)      „Edita je mojou malou deväťročnou sestričkou. Sám som ju donedávna nepoznal. Ešte pred rokom som nezbadal, že je na svete. Voči malým deťom som predpojatý. Pokladám ich za nečisté, neslušné, stále vrieskajúce, neovládateľné, mrzké malé bytosti, s ktorými najlepšie nemať nič spoločného. Edita síce nikdy nevrieskala, ani neslušnou nebola, zošity a knihy mi neroztrhala, ale predsa som si ju nevšímal.“
 
2)      „Malé, štíhle, filigránske dievčatko. Taka jemná, porcelánová figúrka. Človek by sa jej bál dotknúť, aby ju neporušil, nerozbil. Jej modré, veľké očká, z čistej, trochu rumennej tváričky, vážne sa dívajú na mňa.“
 
3)      Zbadám, že je Editka hlúpym, hlúpučkým dievčatkom, že po Mackiných rozumovaniach v nej nieto ani stopy. Edita je ako malé teliatko, samostatného názoru na nič nemá, len na prácu…“
 
4)    „Len vzdelávať sa nechce. Filozofiu nemá rada. Pozorne počúva, ale vidieť na nej, že ju to neinteresuje. Že má v škole samé jednotky, to môže ďakovať tiež len svojej milej povahe.“
 
5)      „Začínam mať to dievčatko veľmi rád. Jej úslužnosť a tichá zdvorilosť nepozná hraníc, z každého pohybu toho maličkého, filigránskeho stvoreniatka sála toľko šľachetnej harmónie, toľko prirodzeného pôvabu, že je mi smutno za ňou, keď ju deň nevidím. Najradšej by som si ju vstrčil do vrecka ako takú drahú milú, maličkú sošku.“
 
6)      „Edita celý deň mlčí a je vážna, chýbajú jej alúry duchaplných, zázračných detí.“
 
7)      „Ako by som mohla byť veselá, keď mi tá Mariša stále sľubuje, že ma naučí pančuchy štopkať a potom nikdy nemá čas…“
 
8)      „Ona mi je akýmsi duševným doplnkom, som pyšný, že sa s ňou môžem ukázať .Edita    
     očarí každého a ja sa zohrievam v teple, čo jej maličkú, tenkú postavu a jej drahú                                                  
     povahu všade obklopuje ako zázračná gloriola hlavu svätých.“
 
9)      „Editka, chcem sa s vami trochu pozhovárať. Viem, že vás to neinteresuje, hádam mi      
     ani neporozumiete, ale potrebujem teraz láskavého, vážneho pohľadu vašich modrých         
     očiek.“
 
10)  „Hľa, pozrite, Edita, prichádzam na to, dozrieva vo mne myšlienka, že som na tomto                  
            svete úplne zbytočným človekom. Prichádzam na to, že ma okrem vás nik nemiluje.“
 
11) „ Ja, Edita, vlievam do pera svoje city, svoju nahú dušu, tak ako je, s úprimnosťou kajúceho hriešnika na smrteľnej posteli. Stojím vo svojich literách pred ľuďmi taký nahý, ako ma mater porodila.“ 
 
12) „ Márne to bolo všetko. Som od ľudí ďalej, ako posledný ožratý paholok, ktorého od zvieraťa odlišuje len to, že namiesto vody pije špiritus. Edita, márne som zvliekal svoju dušu donaha, v tom mori tuposti a bezcitnosti stratili sa vlny mojej psychy bez konsonancie, bez ozveny.“
 
13) „Márne som vlial svoju nahú dušu do pera a do slova, priatelia, tých niekoľko bytostí, o ktorých som si myslel, že sú mojej duši blízke, veď spolu sme plakali, zúfali, úfali, šaleli toľko a toľko ráz, tí ma odkopnú a zašpinia hneď, akonáhle sa nám záujmy, čo aj len zdanlivo, na prvý pohľad trochu križujú Kde je sila myšlienky, kde je príbuznosť duší, Edita ?Je to len chvíľkové, je to len naivný sebaklam, humbug.“
 
14) „ Zroňuje ma ten svet, tá celá rozoštvaná zemeguľa, kde ľudský pokrok naraz produkuje salvarzán a štyridsaťdva centimetrové delá, kde sa ľudia s menom Spasiteľa na perách vraždia. Spoločenstvo, kde sa jeden druhému díva do hrnca, či si varí ten druhý na obed a slina mu tečie od závisti, ide toho druhého v mene Pravdy vykynožiť zo sveta, keď mu uvidí v hube väčší kus nahnitého mäsa.“
 
15) „ Dušu mi zviera pocit hnusu, keď vidím, že ľuďom, intelektuálom tá bohatá zemeguľa nedopraje nič „nadbytočné“, že im vypočítajú živobytie na gramy, toľko smieš zožrať, toľko šiat kupovať, keď sa rozmnožíš, dostaneš nejaké prídavky, aby tvoje plody hladom neskapali. Zídu sa: tvoji synovia pre vojny, epidémie, náhody, dcéry tvoje pre prostitúciu alebo pre tuberkulotické živorenie v obchodoch a kanceláriach.“
 
16) „Boli časy Edita, keď ma tie veci boleli až do zošalenia, keď som chcel ten svet rozdrúzgať alebo spasiť za každú cenu. Potom prišli skúsenosti, prišla psychopatológia a tie ma naučili, že škoda sa rozčuľovať: odstrániš zlo dvermi, vojde ti cez oblok.“
 
17) „Dnes mám už len jednu túžbu: Preč, preč t toho ohavného jarmoku, niekam ďaľeko, kam ani vták nezaletí“
 
18) „ A vonku, v tichej čiernej noci ešte stále bolo počuť pišťanie môjho malého Pištu. Ten hlas mi rezal do nervov. Znel vždy zo vzdialenejšieho miesta a vždy tlmenejšie. Ako pološialený vyskočil som s malým elektrickým lampášom s revolverom v ruke a tak, ako som bol, v košeli, vybehol som do čiernej noci.“
 
19) „ Len viem, že ma cit viedol netrpieť krivdu slabých, nevinných tvorov, naučiť silných a namyslených, čo je bolesť, naučiť ich súcitu.“
 
20) „Och, čert aby vzal tie počty,- vzdychla si Edita- čo by dala za to, keby som len tie počty nemusela robiť!“
 
21) „ Juj – juj – juj. Hrdlo mi zviera bezmocné zúfalstvo, reval by som, plakal, hlavou by som drúzgal do steny. Čosi strašne temné sa mi vkradlo zase do života a uchvátilo mi Editu ako minule Pištu.“
 
22) „Pane, povedz, čo chceš od Edity, čo ti urobila Edita. Pozri, koľko zlých, bezcitných duší žije na tom tvojom krásnom svete, prečo tresceš práve Editu, ktorá je maličká, bezbranná a dobrotivá. Pane, stvoril si nás, aby sme skapali, ale prečo zmrzačíš nám ten krátky sen, ten kratučký život.“
 
23) „ Duša, ktorá cíti, ktorá ako keby bola len na to, aby pochopila svoju biedu, strašlivú mizériu, súc uzavretá do tej labilnej, na každý neviditeľný bacil, na každú malichernosť neslýchane, extrémne reagujúcej – špinavej hmoty, čo sa telom nazýva. Naša krásna duša je stvorená len na to, aby trpela, znášala neustále hrubé útoky toho nemotorného barbarského mechanizmu.“
 
24) „Dívala s na mňa akási zvláštna, malá, detská tvár, zmenená na nepoznanie, s výrazom ľudí, majúcich na jednom oku beľmo, s výrazom, pri ktorom prejde človeka zima hrôzy a poľutovania. A k tej strašnej tváričke jej nezmenená povaha, jej jemnosť a veselo vážna zdvorilosť.“
 
25) „Hoj, dušu mi páli, myseľ mi vŕta, kalí to Editino, Editino očko.“
 
26) „Úplna perforácia, prepichnutie rohovky a šošovky, z toho cataracta traumatica, úplne skalenie.“