Ideový rozbor

 

Vzťah Vámoša k Edite
 
Keď mu jedného všedného dňa Edita okefovala klobúk zrazu ju začal vnímať a zaujímať sa o ňu. Zistil, že Edita je celkom milá vôbec nie je vtieravá a otravná, ako si myslel o všetkých deťoch. Tento zlomový okamih v ňom prebudil aj množstvo otázok ohľadom Edity. Chcel jej porozumieť a zblížiť sa s ňou.
 
„Musím spoznať, čo je s tým deckom“24
 
„Rád by som vedel, na čo myslí, prečo je taká vážna? Začal som ju pozorovať.“25
 
Trávia spolu veľa času a Vámoš ju má stále radšej. Stávajú sa naozajstnými súrodencami, medzi ktorými je veľmi silné puto. Vámoš, ako starší brat cíti prirodzenú potrebu ochraňovať Editku, snaží sa ju vychovávať a vzdelávať.
 
„Musíte sa naučiť po anglicky a po francúzsky. Ak budete usilovná, o mesiac, o dva všetko môžete po anglicky vyjadriť.“26
 
Tieto pocity v ňom vzrástli hlavne po smrti Pištu a všetka jeho pozornosť sa upriamila na Editu. Po tejto tragédii bol Vámoš nešťastný a oporu našiel v Edite.
 
„Zostala mi už len Editka. Celá moja žiarlivá, ustrašená láska sa koncentrovala na ňu.“27
 
Editka sa stáva Vámošovi akousi „bútľavou vŕbou“. Môže sa jej vždy vyrozprávať a vie že Edita ho nikdy neodmietne vypočuť. Oponovanie a ani namietanie nebolo v jej povahe. Vámoš síce vedel, že Editu jeho filozofické úvahy v skutočnosti nezaujímajú, no bol taký zronený a nešťastný, že mu stačilo aj jej naslúchanie. Aspoň na chvíľu sa mu uľavilo, keď sa mal komu vyžalovať.
 
„Editka, chcem sa s vami trochu pozhovárať. Viem, že vás to neinteresuje, hádam mi ani neporozumiete, ale potrebujem teraz láskavého, vážneho pohľadu vašich modrých očiek.“28
 
Pre Vámoša je Edita neodmysliteľnou súčasťou osobného spoločenského života. Vámoš ju často bráva so sebou aj na stretnutia s priateľmi, ktorých Edita takisto očarila ako aj Vámoša svojou úslužnosťou a zdvorilosťou.
 
Edita je „reprezentačnou priateľkou“ svojho brata, je ako keby jeho ozdobou, ktorá sa vedľa neho vyníma, dopĺňa ho a tvorí s ním jeden harmonický celok.
 
„Ona mi je akýmsi duševným doplnkom, som pyšný, že sa s ňou môžem ukázať“29
 
Vámoš sa na Editu veľmi naviazal a život bez nej si už ani nevie predstaviť.
 
„… je mi smutno za ňou, keď ju deň nevidím. Najradšej by som si ju vstrčil do vrecka ako takú drahú milú, maličkú sošku.“30
 
Po Editinej tragédii Vámoš cítil veľkú beznádej v duši. Bol to pre neho taký šok, že sa s ním nedokázal vyrovnať. Aj jeho city k Edite ako keby ochladli. Keď sa konečne odhodlal navštíviť Editu, tak zistil, že je to stále Editka, akú ju poznal pred nehodou. Citovo bol zas o niečo viac poznačený a nedokázal sa s tým vyrovnať.
 
„Hoj, dušu mi páli, myseľ mi vŕta, kalí to Editino, Editino očko.“31
 
Vámoš vs.spoločnosť
 
Vámoš má pocit, že sa o neho nikto nezaujíma a nikoho netrápi čo cíti. Často ho trápi pocit , že ho ľudia nechápu a cíti sa zbytočným na tomto svete. Má pocit, že je iba vyvrheľom ľudstva.
 
„ Hľa, pozrite, Edita, prichádzam na to, dozrieva vo mne myšlienka, že som na tomto svete úplne zbytočným človekom. Prichádzam na to, že ma okrem vás nik nemiluje.“32
 
Pocit odcudzenia od spoločnosti sa snaží prelomiť prostredníctvom písania. Cez papier sa snaží vyjadriť svoje pocity, čo nie je v jeho prípade ľahké, pretože niekedy ani sám nevie čo vlastne cíti. Svoje zážitky prežíva až príliš emotívne a nad všetkým sa prehnane zamýšľa.
 
„ Pozrite, Edita, ja roky a roky vylievam svoje myšlienky, svoje city do studne, z ktorej pije verejnosť.“ 33
 
No najhoršie je, že jeho zúfalé volanie nenachádza odozvu v spoločnosti. Nikto sa ho nesnaží vypočuť a pochopiť.
 
Jeho napísané slová majú práveže opačný efekt a má pocit, že sa od neho ľudia ešte viac odťahujú a obchádzajú ho oblúkom. Je to preto, lebo Vámoš vníma všetko oveľa intenzívnejšie ako obyčajní ľudia. Pozastavuje sa nad vecami, nad ktorými by sa oni nikdy nezamysleli. Otvoril im celú svoju dušu a vyšlo to úplne nazmar.
 
„ Márne to bolo všetko. Som od ľudí ďalej, ako posledný ožratý paholok, ktorého od zvieraťa odlišuje len to, že namiesto vody pije špiritus.“34
 
Vámoša trápi, že ľudia a celý svet sú skazení a ich rebríček hodnôt sa zmenil úplne od základov. Dobrosrdečnosť a lásku vystriedali závisť a nenávisť. Práve preto, že Vámoš je človek dobrý a úprimný, tak nezapadá do vtedajšej spoločnosti. Medzi ľuďmi sa často stáva, že keď je niekto trochu iný, tak mu to dajú bolestivo pocítiť. Ľudia sa stali falošnými a nedá sa veriť ani človekovi, ktorý je náš priateľ.
 
„ Priatelia, tých niekoľko bytostí, o ktorých som si myslel, že sú mojej duši blízke, veď spolu sme plakali, zúfali, úfali, šaleli toľko a toľko ráz, tí ma odkopnú a zašpinia hneď, akonáhle sa nám záujmy, čo aj len zdanlivo, na prvý pohľad trochu križujú.“ 35
 
Vámošovi síce nikto, nikdy neublížil. Priamo či už fyzicky, alebo psychicky na neho nikto neútočil. Ani nemohol, pretože všetci ľudia ho ignorovali, a ani sa o neho nezaujímali. Ako pozorovateľa ho zraňovalo, keď videl, akí sú ľudia falošní, pokryteckí a neprajní.
 
„ Mne, Editka, nikto nič nespravil, ale zroňuje ma bezcitný, hlúpi, nenávistný smiech, plný sotva utajenej zlomyseľnosti…“36
 
Keď vidí koľko negatívnych vecí je vo svete a medzi ľuďmi, najradšej by ušiel niekde, kde sú svet a ľudia nepoškvrnení zlobou. Aj keď vie, že africkí Zulukafrovia sa tiež zabíjajú, ale nerobia to kvôli závisti alebo pokryteckosti. Myslí si, že aspoň tam sa mu podarí priblížiť k ľuďom a naučiť ich lepšiemu správaniu. Sníva o tom, že tam sa mu nebude nikto vysmievať a nebudú ho ignorovať. 
 
„ Zožierajú sa síce tu i tam, ak sa nemýlim, ale nerobia to aspoň v mene lásky, ako u nás v Európe. A potom ich naučím lepším mravom.“37
 
Ničí ho, keď vidí ako svet napreduje až príliš veľkými krokmi, čo neveští nič dobrého pre ľudstvo a hlavne pre ľudí čistých, úprimných a dobrých, ako je Vámoš. S novou vyspelejšou dobou prichádzajú aj nové komplikovanejšie problémy, ktoré stále ťažšie riešiť.  
 
„ Zroňuje ma ten svet, tá celá rozoštvaná zemeguľa, kde ľudský pokrok naraz produkuje salvarzán a štyridsaťdva centimetrové delá, kde sa ľudia s menom Spasiteľa na perách vraždia.“38
 
Kritika životnej úrovne
 
Autor cíti pohoršenie nad terajšou životnou úrovňou. Vznikajú rôzne boje epidémie a katastrofy. Všetko si to zavinili ľudia sami, pretože sú závistliví, pomstychtiví a snažia sa škodiť jeden druhému. Bojujú len kvôli tomu, aby mali viac ako druhí.
 
„ Spoločenstvo, kde sa jeden druhému díva do hrnca, čo si varí ten druhý na obed a slina mu tečie od závisti, ide toho druhého v mene Pravdy vykynožiť zo sveta, keď mu uvidí v hube väčší kus nahnitého mäsa.“39
 
Zamýšľa sa nad tým, aký je svet neprajný a obyčajní ľudia sa musia ťažko predierať životom, v ktorom ich nečaká nič dobré, iba starosti a trápenie.
 
„ Zídu sa: tvoji synovia pre vojny, epidémie, náhody, dcéry tvoje pre prostitúciu alebo pre tuberkulotické živorenie v obchodoch a kanceláriách.“40
 
Množstvo problémov si ľudia vyrábajú sami, keď sa snažia vládnuť jeden nad druhým. Robia to na úkor nevinných ľudí, ktorí trpia kvôli ich úspechu.
 
„ Zosmiešnili sami alúry novodobých prorokov, ktorí tak rastú v rozličných politických kluboch ako huby po daždi.“41
 
Takíto ľudia vymýšľajú čoraz komplikovanejšie a nezmyselnejšie zákony na ktoré doplatia chudobní. Snažia sa ich zdrať do poslednej koruny.
 
„ Dušu mi zviera pocit hnusu, keď vidím, že ľuďom, intelektuálom tá bohatá zemeguľa nedopraje nič „nadbytočné“, že im vypočítajú živobytie na gramy, toľko smieš zožrať, toľko šiat kupovať, keď sa rozmnožíš, dostaneš nejaké prídavky, aby tvoje plody hladom neskapali.“42
  
Nespravodlivosť života voči slabým a nevinným 
 
Vámoš sa často prihovára niekomu neskutočnému, nadpozemskému, niekomu kto stvoril človeka a tento svet. Nikdy nenapíše priamo o koho sa jedná. Vyčíta mu aký stvoril svet. Svet plný krutosti, nenávisti, utrpenia slabších a ich biedy.
Píše o tom, že ľudia sa narodili len pre život plný utrpenia v ktorom nezostáva miesto pre radosť.
 
„ Pane, stvoril si nás, aby sme skapali, ale prečo zmrzačíš nám ten krátky sen, ten kratučký život.“43
 
Je nešťastný, keď vidí, že všetko zlé čo sa udeje vo svete, si najviac odnesú slabí a nevinní. Platia svojim šťastím, za šťastie silnejších.        
 
„ Pozri, koľko zlých, bezcitných duší žije na tom tvojom krásnom svete, prečo tresceš práve Editu, ktorá je maličká, bezbranná a dobrotivá?“44
 
Jeho ľútosť sa nevzťahuje len na ľudí, ale aj na zvieratá. Hoci je prirodzený kolobeh života a smrti v ríši zvierat, Vámoš to nechce prijať a nechce sa s tým zmieriť. Nechce pochopiť, že aj mäsožravé zvieratá musia z niečoho žiť, keď nechcú zomrieť musia na to doplatiť slabšie a bezbrannejšie tvory. Vámoš sa nemôže dívať na takú hroznú nespravodlivosť života.
 
„ Myseľ mi kalí kvičanie zajaca, ktorého na okraji lesíka v šere podvečera chytila líška. Ten hlúpy zajac jačal ako malé dieťa, ako ho líška kántrila a mňa čert práve vtedy viedol popri lesíku, že ma mráz prešiel od ľútosti a hnusu.“45
 
Podobne ako zajac dopadol aj Pišta.
 
„ Pišta je maličké biele morčiatko, z ruky asistentovej som ho zachránil, keď mu chcel dať práve skúškovú injekciu z krvi nejakého chorého. Vychoval som si Pištu a uzavrel s ním priateľstvo.“46
 
Potom čo bol Pišta zabitý nejakou šelmou sa Vámoš zosypal. Pištu chcel ochraňovať. Raz ho už zachránil, keď bol predurčený na smrť injekciou, no druhý raz pri pomoci zlyhal. Cítil zlosť, ľútosť, beznádej a túžbu po pomste. Tieto silne pocity mu načisto pomútili racionálne zmýšľanie.
 
„ A vonku, v tichej čiernej noci ešte stále bolo počuť pišťanie môjho malého Pištu. Ten hlas mi rezal do nervov. Znel vždy zo vzdialenejšieho miesta a vždy tlmenejšie. Ako pološialený vyskočil som s malým elektrickým lampášom s revolverom v ruke a tak, ako som bol, v košeli, vybehol som do čiernej noci.“ 47     
 
Život bol k nemu opäť krutý a vzal mu niečo z tých málo vecí, z ktorých sa ešte dokázal radovať. Zožieral ho pocit ľútosti a cíti zlosť voči šelme, ktorá mu Pištu vzala a spôsobila mu toľké trápenie. Pomstu videl ako jediné východisko, ktoré dokáže zmieriť jeho smútok.
 
„ Len viem, že ma cit viedol netrpieť krivdu slabých, nevinných tvorov, naučiť silných a namyslených, čo je bolesť, naučiť ich súcitu. Vykynožili sme všetky mačky z ostrova. Na, tu máš, pre Pištu – bumm.“48
 
Po pomste sa mu aspoň trochu uľavilo. Lenže, keď Edite vypichla spolužiačka oko, tak sa už nemal komu pomstiť. Spolužiačka to nespravila úmyselne, bola to nešťastná náhoda. Pociťoval veľmi podobné pocity, ako pri strate Pištu. Nedokázal na Editino očko prestať myslieť, všade videl jej zohavenú tvár.
 
„ Juj – juj – juj. Hrdlo mi zviera bezmocné zúfalstvo, reval by som, plakal, hlavou by som drúzgal do steny.“49
 
Nevedel ako má Edite pomôcť, tak ju chcel aspoň pomstiť. Opäť sa správal veľmi emotívne a neuvážene. Nedokázal v sebe utíšiť pocit bezmocného zúfalstva.
 
„ I vzbudil sa vo mne zase popud k pomste. K pomste slabých, nevinných obetí na silných a namyslených. Spýtal som sa bielych mátoh na druhom brehu. Ako mám pomstiť Editu? Koho mám zničiť za modré, usmievavé očko Editino? Kto má na svedomí Editino očko? Ale biele mátohy nedali mi odpovede.“50
 
S touto tragédiou sa pravdepodobne nikdy nezmieri a bude ho ťažiť do konca života. Má pocit, že jeho svet sa otočil na ruby a už nikdy nebude nič také, ako si vysníval. Všetko sa mu zrútilo.
 
„ Však budem vašou asistentkou a vezmete ma so sebou do Afriky medzi Zulukafrou? Neviem, Editka, neviem.“51
 
Nedokonalosť človeka
 
Autor nepísal len o duševnej nedokonalosti človeka, ale ako lekár aj o fyzickej. Autor sa veľmi často spytuje imaginárnej osoby, prečo stvorila ľudí takých nedokonalých. Tieto otázky ho napadajú hlavne po Editinej tragédii. Človek je podľa Vámoša obdivuhodný tvor. Je zaujímavý po duševnej stránke, ako dokáže cítiť a vnímať. To ho robí voči svetu citlivým a zraniteľným. Obdivuje schopnosť človeka zdokonaľovať sa.    
       
„ Dal si nám krásnu dušu, ochotnú nasledovať tvoje rozkazy, prijať do seba ohromný komplex krásy, dobývať svet, pokiaľ si nám ty vymedzil, javiť ustavičnú, neukojiteľnú snahu, zdokonaľovať sa.“52
 
Vámoša trápi, že taký krásny tvor, akým človek je odsúdený na život plný trápenia. A hlavne jeho duša.
 
„ Duša, ktorá cíti, ktorá ako keby bola len na to, aby pochopila svoju biedu, strašlivú mizériu, súc uzavretá do tej labilnej, na každý neviditeľný bacil, na každú malichernosť neslýchane, extrémne reagujúcej – špinavej hmoty, čo sa telom nazýva.“ 53
 
Ľudská duša musí znášať zlo tohto sveta a navyše ešte aj zlyhania ľudského tela, ktoré jej spôsobujú bolesť. Telo je zbytočne komplikované a stále zlyháva.
 
„ Naša krásna duša je stvorená len na to, aby trpela, znášala neustále hrubé útoky toho nemotorného barbarského mechanizmu.“54
 
 Nechápe, aký má zmysel to, že telo je zložité a kvôli tomu labilné, neodolné a množstvo jeho častí je bezúčelných.
 
„ Strašný to posmech, krutý žart. Stvoriť človeka s nezmyselne komplikovanými, bezúčelnými, zbytočne krížom – krážom prekrútenými, labilnými, neodolnými orgánmi, súčiastkami telesnými…“ 55
 
Najradšej by bol, keby mohol zmeniť nedokonalého človeka na lepšieho, aby už nemusel viac trpieť. No len nevie, či by bol dostatočne silný na to, aby to zvládol. Uvedomil si, že to naozaj nebolo jednoduché pre stvoriteľa vytvoriť dokonalý svet, ako sa domnieval.
 
„ Oj, vedel by som! Stal by som sa apoštolom, ktorý by pozrel tvoreniu do karát, korigoval by jeho nezmyselné hračky, postavil by sa proti jeho zákonu.“ 56

Autor nerozumie tomu, prečo je človek tak detailne prepracovaný, keď stačí malá chyba a zrúti sa celý mechanizmus. Načo je človek taký komplikovaný, keď existuje mnoho prístrojov, ktoré sú lepšie ako on a dokážu nahradiť niektoré jeho schopnosti. No schopnosti prístroja nie sú také labilné a neodolné. Uvažuje či nie je jednoduchšie byť primitívnym tvorom, ako je napríklad červík. Aj keď je vývojovo jednoduchý má oveľa praktickejšie a účelovejšie „súčiastky“ pre život a nie je nimi zbytočne preplnený, dôležité je, že je odolný. Má sa lepšie, pretože mu stvoriteľ nedal dušu a ani cit a tak sa nemusí trápiť nad nedokonalosťami sveta. Jediné čo ho zaujíma je, aby si našiel potravu, dokázal sa rozmnožiť a prežil.
 
A keď vidíš, nepomyslíš si, že je lepšie tomu červíkovi v zemi, ktorému si takej duše n„edal, ako nám – na posmech – ale ktorému ona vôbec nechýba a ak ho rozkúskuješ na sto kusov, z každého kusa jeho červíčieho tela vyrastie červík nový.“57
 
Kontrast vo Vámošových názoroch( dvojpólovosť)
 
V novele sú typické kontrasty v autorových názoroch, vzniká tak napätie medzi ideálnym a reálnym človekom.
 
1.     Láska k ľuďom vs. nenávisť k ľuďom
 
Vámoš miluje ľudí ale vadia mu na nich ich zloba, nenávisť, závisť intrigánstvo. Nechápe, prečo sú ľudia k sebe takí zlí namiesto toho, aby si pomáhali a tešili si spolu zo života. Radšej si ho navzájom strpčujú.
 
Spoločenstvo, kde sa jeden druhému díva do hrnca, či si varí ten druhý na obed a slina mu tečie od závisti, ide toho druhého v mene Pravdy vykynožiť zo sveta, keď mu uvidí v hube väčší kus nahnitého mäsa.“58
 
Autor sa snaží priblížiť k ľudom prostredníctvom literatúry. Chce sa im zdôveriť so svojimi pocitmi a dúfa, že nájde odozvu. No stretne sa len s pohŕdaním a výsmechom. Je sklamaný a trápi ho to. Je to jeden z dôvodov prečo ľudí nenávidí. Hoci má priateľov tí mu tiež neboli oporou a za chrbtom ho len ohovárali.
 
„Edita márne som zvliekal svoju dušu donaha, v tom mori tuposti a bezcitnosti stratili sa vlny mojej psychy bez konsonancie, bez ozveny.“59
 
„Mne, Editka, nikto nič nespravil, ale zroňuje ma bezcitný, hlúpy, nenávistný smiech, plný sotva utajenej zlomyseľnosti, lebo jasne mi zvučí z neho odkaz…“60
 
Na druhej strane je Vámoš uchvátený človekom a hlavne jeho dušou. Je priam fascinovaný tým, aká je krásna, má túžbu zdokonaľovať sa, je vnímavá a citlivá. Zároveň s ňou aj súcití, pretože vidí, koľko zla musí ľudská duša v  dnešnom svete znášať.  
 
„ Dal si nám krásnu dušu, ochotnú nasledovať tvoje rozkazy, prijať do seba ohromný komplex krásy, dobývať svet, pokiaľ si nám ty vymedzil, javiť ustavičnú, neukojiteľnú snahu, zdokonaľovať sa.“ 61
 
Kontrast je najviac viditeľný na tomto citáte.
 
„… aby som vlial do pera svoju lásku i nenávisť k svetu a k ľuďom, ktorých, hocijako sa odkopnem niekedy od nich, predsa len nekonečne ľúbim.“62
 
2.Aktivita vs.rezignácia
 
Autora veľmi trápili problémy a vzťahy medzi ľuďmi a najradšej by odstránil všetky vojny, epidémie, nezmyselné zákony a všetku krutosť vo svete.
 
„ Boli časy, Edita, keď ma tie veci boleli až do zošalenia, keď som chcel ten svet rozdrúzgať alebo spasiť za každú cenu.“ 63
 
Postupom času však prišiel na to, že je zbytočné rozčuľovať sa nad tým, pretože on má príliš malú moc, aby to mohol zmeniť. Čím ďalej bol starší, tým bol skúsenejší. Stále viac videl aké sú tieto problémy ťažko riešiteľné.
 
„ Potom prišli skúsenosti, prišla psychopatológia a tie ma naučili, že škoda sa rozčuľovať: odstrániš zlo dvermi, vojde ti cez oblok.“ 64
 
„ Dnes už nechcem korigovať. Nechcem už svet spasiť.“ 65
 
Autorova psychika prechádzala najrôznejšími štádiami vývoja od aktívneho prístupu až po zúfalú túžbu utiecť zo skazeného sveta.
 
„ Dnes mám už len jednu túžbu: preč, preč z toho ohavného jarmoku niekam ďaleko, kam ani vták nezaletí.“ 66
 
Vámošove pocity a názory podliehali udalostiam, ktoré sa stali. Po Pištovej tragédií opäť aktívne zasahoval do prirodzeného kolobehu života na zemi a snažil sa ho zmeniť tým, že vystrieľal všetky mačky v okolí.