Formálny rozbor

 

Štýl autora
        
         Vámoš si ako spisovateľ vytvoril veľmi svojský štýl písania. Nedbal veľmi o jazyk, k čomu nemalým podielom prispela jeho maďarská národnosť. Skôr sa zameral na ideovú stránku diela. Pre expresionizmus, čiže aj pre Vámoša je charakteristická fragmentálnosť, snový postup, čo znamená, že sa neriadi časovou, logickou postupnosťou jednotlivých motívov. Dej novely nie je prvoradý. Je popretkávaný rôznymi reflexiami, úvahami, vnútornými monológmi. Taktiež sa veľmi často prihovára nejakej nadpozemskej, neskutočnej bytosti a kladie jej otázky, na ktoré nedostáva odpovede.
         Celá novela je ladená v pesimistickom štýle. Je to autobiografické dielo. Autor píše o svojich pocitoch a názoroch na svet a spoločnosť. Tieto názory sú väčšinou kritické.
Pocity autora sú častokrát hyperbolizované, cítiť v nich autorovu beznádej, zúfalstvo. Autor má pocit, že je vyvrheľom ľudskej spoločnosti a nepatrí do nej. To ho vedie k otázkam ohľadom jeho postavenia v spoločnosti. Uvažuje nad zmyslom svojho bytia na svete, myslí si , že je nepotrebným. Tieto znaky sú základom a podstatou existencializmu, ktorý dominuje aj v novele Editino očko. Ten vychádza z expresionizmu , pre ktorý, je príznačné vyjadrenie subjektívneho postoja autora. Za základ ľudského myslenia považuje vôľu, je presvedčený, že je to podstata sveta. Taktiež popiera objektívne zákony v prírode a v spoločnosti – voluntarizmus.
Pesimistickú atmosféru dotvára naturalizmus. Ten je badateľný najmä v pasážach, v ktorých autor opisuje telo ako barbarský mechanizmus alebo špinavú hmotu.
Autor bol veľký burič a sú pre neho typické prvky nihilizmu. Búril sa voči ustáleným spoločenským zvykom a odmietal ich. Neuznával ani mravné hodnoty ľudí, čo sa nebál dať najavo. Pri písaní používal ozdobný štýl, množstvo prídavných mien, čím vykresľoval zložitosť svojho vnútorného sveta. Ornamentalizmus mu pomáhal pri vyjadrovaní pocitov, ktoré boli veľmi komplikované a protichodné.
Jeho svojské názory a štýl  písania ho vedú k dvojpólovosti. Jedným pólom je ideálny človek a druhým jeho protivník- skutočný človek. Medzi realitou a vysnívaným ideálom vzniká veľké napätie. Autora toto napätie a chaos prenasleduje na každom kroku a psychicky ho vyčerpáva, pretože nevie, čo je správne, nevyzná sa v sebe. Nadväzuje na filozofiu F. Nietzscheho: „ Človek je pre mňa príjemným, udatným, vynaliezavým zvieraťom, ktoré nemá na zemi sebe podobného, ešte sa vyzná vo všetkých labyrintoch.
 
Som s ním zadobre: často rozmýšľam o tom , ako by som ho ešte zdokonalil a urobil silnejším, horším a hlbším, než je.“ Preto niekedy jeho diela vyznievajú moralizátorsky.
Autor bol pri písaní zbierky, ale aj iných diel ovplyvnený svojou prácou lekára, pri opise Editinho očka používa odborné lekárske termíny a jeho jazyk je odborný. Na druhej strane ho ovplyvňovala filozofia, ktorú študoval. Opiera sa o rôzne teórie, vnímavo a komplexne opisuje svoje pocity-analýza duše. V celej tvorbe sa prejavil rozpor medzi koncepciou človeka( darwinizmus, freudizmus) a jej naivným chápaním, ktorý sa prejavuje dôverou v budúcnosť a v akúsi harmóniu ľudských úmyslov. Rozpory alebo kontrasty sú aj v autorových pocitoch a názoroch, napríklad nenávidí no zároveň miluje človeka.
V novele je paralela medzi pocitmi autora a prírodou- impresionizmus.
 
Jazyk autora
 
         Vámoš príliš nedbal o jazyk, štýl alebo o spôsob vyjadrovania.
Používa zdĺhavé súvetia a filozofické úvahy. Do nich vkladá cudzie slová a výrazy z angličtiny( good morning – om), latinčiny( cataracta traumatica), cudzie a odborné slová( fixovaný, perforácia),bol ovplyvnený cestovaním a svojou profesiou lekára, citovo zafarbené slová- deminutíva( Editka, Macka, dievčatko, vlásky), pejoratíva a vulgarizmy( rozdrúzgať, skapať), hovorové slová( švungom, rapotať), rečnícke otázky. V diele sú umelecké prostriedky: personifikácia ( mesiačik nevidel), metafora( strieborný mesiačik), epiteton         ( divoká Európa). Jazyk autora je veľmi ironický, provokujúci a uštipačný.
 
Kompozícia zbierky
 
         Editino očko je zbierka, ktorá obsahuje 14 krátkych noviel. Hoci má každá z nich inú tematiku , príbehy sa od seba odlišujú , väčšinou sa týkajú kritiky ľudí alebo spoločnosti. Zbierka bola vydaná v roku 1925 ako prvé dielo Edície mladých slovenských autorov. Zbierka vyvolala rozruch, ako skoro všetky Vámošove diela. Vámoš bol ojedinelý zjav slovenskej literatúry, všetko zosubiektivizoval svojím typickým Vámošovskym štýlom. Bol jedinečný a vždy dokázal zaujať niečím novým, záujem vzbudzovali aj jeho netradičné námety z lekárskeho prostredia. Editino očko je plné provokácie a uštipačnosti, od ktorej upustil iba keď písal o vzťahu k sestrám a k otcovi. Dielo je plné úprimnosti a je hlboko ľudské.