Charakteristika postáv

 

Rozprávač – Gejza Vámoš
 
Gejza Vámoš v novele vystupuje ako rozprávač ale zároveň aj ako hlavná postava, ktorá je autobiografická. Je študentom medicíny a filozofie i spisovateľom. Je veľmi otvorený a nebojí sa svoje pocity a názory dať najavo.
 
„Ja, Edita, vlievam do pera svoje city, svoju nahú dušu, tak ako je, s úprimnosťou kajúceho hriešnika na smrteľnej posteli. Stojím vo svojich literách pred ľuďmi taký nahý, ako ma mater porodila.“2
 
 Už v úvodných riadkoch hovorí o svojej averzii voči deťom. Edita  nebola uvrieskaná ani odporná, no napriek tomu o ňu v minulosti nikdy nejavil väčší záujem.
 
„Voči malým deťom som predpojatý. Pokladám ich za nečisté, neslušné, stále vrieskajúce, neovládateľné, mrzké malé bytosti, s ktorými najlepšie nemať nič spoločného.“3
 
Je znechutený celým svetom, ľudstvom. Nedokáže sa povzniesť nad krutú realitu. Jeho jediným útekom z nej je písanie. Vyžaluje sa aspoň papieru, cíti sa odvrhnutý a ma dojem, že ho nikto nemá rád a nejaví o neho ani najmenší záujem. Keď sa cíti skľúčene, uľaví sa mu keď svoje myšlienky napíše na papier.
 
„A myslíte, Edita, že sa mi podarilo získať jediného priateľa? Myslíte, že sa našiel človek, ktorému sa zadrapili moje city do duše, zatriasli ním a nútili ho spolu chvieť a znieť s vlnami mojej psychy….nie, Edita!“4
 
Ničí ho, keď vidí akí sú priatelia falošní, neposkytnú mu naozajstnú oporu a stačí málo a už sa od neho vzďaľujú tak rýchlo, ako aj prišli. Podľa neho je priateľstvo iba chvíľkový, naivný sebaklam. Má pocit, že sa ho ľudia nesnažia pochopiť, ba ani len vypočuť a hneď sa mu vysmejú.
 
„…tých niekoľko bytostí, o ktorých som si myslel, že sú mojej duši blízke, veď spolu sme plakali, zúfali, úfali, šaleli toľko a toľko ráz, tí ma odkopnú a zašpinia hneď, akonáhle sa nám záujmy, čo aj len zdanlivo, na prvý pohľad trochu skrižujú.“5
 
Trápi ho, keď vidí, ako sa ľudstvo rúti do záhuby. Všade naokolo ľudia proti sebe bojujú vo vojnách, panuje medzi nimi nevraživosť a nenávisť. Všade seba vidí ľudí , ktorí umierajú v boji alebo na nevyliečiteľné choroby a už nemá síl sa na to dívať. Príležitostí vidieť doráňaných ľudí z vojny a iných postihnutých epidémiou mal viac než dosť, keďže bol lekárom. Je znechutený z nezmyselných zákonov, kvôli ktorým obyčajní ľudia len trpia a musia proti sebe bojovať kvôli niekoho rozhodnutiu  
 
„Zídu sa: tvoji synovia pre vojny, epidémie, náhody, dcéry tvoje pre prostitúciu alebo pre tuberkulotické živorenie v obchodoch a kanceláriach.“6
 
Podľa Vámoša dnešní ľudia stratili záujem o tie najpodstatnejšie životné hodnoty ako napríklad kamarátstvo, ochota vypočuť a pomôcť, úprimnosť, dobrota, láskavosť a vystriedali ich iné: egoizmus, závisť, prospechárstvo a pretvárka. Práve preto sa autor upriamil na Editku, ktorá bola dobrá, čistá a nepoškvrnená zlobou sveta. Autor vidí v jej krásnych očiach svoj vysnívaný svet bez zloby a bez toľkých negatív. No po Editinej nehode sa mu tento svet zrútil, bol zronený, keď videl ako z jej nádherného očka zostala len krvou zlepená masa, jeho sen o krásnom svete sa zrazu zrútil spolu s jeho ideálmi.
 
Spoločenstvo, kde sa jeden druhému díva do hrnca, či si varí ten druhý na obed a slina mu tečie od závisti, ide toho druhého v mene Pravdy vykynožiť zo sveta, keď mu uvidí v hube väčší kus nahnitého mäsa.“7
Po čase už citovo vychladol a už pochopil, že nemá zmysel rozčuľovať sa nad neprávosťami tohto sveta, pretože to aj tak nemá význam, aby bojoval sám proti všetkým a najmä proti osudu. Jediné, čo môže spraviť je prizerať sa toľkému zlu. Zlo je ako burina, keby ho vykynožil na jednom mieste, objaví sa inde v oveľa väčšom rozsahu.
 
„Boli časy Edita, keď ma tie veci boleli až do zošalenia, keď som chcel ten svet rozdrúzgať alebo spasiť za každú cenu. Potom prišli skúsenosti, prišla psychopatológia a tie ma naučili, že škoda sa rozčuľovať: odstrániš zlo dvermi, vojde ti cez oblok.“8
 
Najradšej by odišiel niekde preč, kde je iný, neskazený svet. Napríklad si predstavuje ako pôjde do Afriky medzi Zulukafrov a zoberie so sebou celú rodinu. Toto rojčenie mu dá aspoň novú nádej, zmysel života, kvôli ktorému sa oplatí žiť.
 
„Za horami, za morami kdesi sa nájde azda, iste sa nájde, musí sa nájsť nejaký ostrov, nejaký prales, nejaká oáza, kde jasné lúče ranného slnka nekalia hmly a smradľavé výpary biedy a egoizmu.“9
 
V Edite vidí úprimnosť, srdečnosť, čistotu a nevinnosť jej duše. Ju ešte nepoškvrnil tento svet a nie je ním poznačená. Preto sa ju autor snaží uchrániť od všetkého zlého. Pišta tiež bol len nevinné zvieratko, ktoré sa ničím  neprevinilo a muselo trpieť kvôli nejakej skazenej beštii. Po jeho smrti sa upriamil na Editku, pretože sa bál, že keď ju neochráni tiež sa jej môže niečo zlé prihodiť.
 
„Len viem, že ma cit viedol netrpieť krivdu slabých, nevinných tvorov, naučiť silných a namyslených, čo je bolesť, naučiť ich súcitu.“10
 
Všetko sa však zmenilo, keď Edite vypichla kamarátka očko. Vámoš to prežíval veľmi zle, jeho pocity boli podobné tým, ktoré cítil po smrti Pištu. Nespravodlivosť a krivdu osudu chcel pomstiť. Prežíval nešťastie nie len ako brat ale aj ako doktor z odborného hľadiska.
 
„Juj –juj – juj. Hrdlo mi zviera bezmocné zúfalstvo, reval by som, plakal, hlavou by som drúzgal do steny. Čosi strašne temné sa mi vkradlo zase do života a uchvátilo mi Editu ako minule Pištu.“11
 
Bral to osobne, opäť nenávidel svet viacej ako pred tragédiou, život mu zase vzal aj to málo, z čoho sa ešte dokázal tešiť. Je to kruté a nespravodlivé, že sa zrovna Edite prihodilo niečo tak hrozné, keď nič zlé nevykonala, narozdiel od iných gaunerov, ktorým sa nešťastie úspešne vyhýba.
 
„Pane, povedz, čo chceš od Edity, čo ti urobila Edita. Pozri, koľko zlých, bezcitných duší žije na tom tvojom krásnom svete, prečo tresceš práve Editu, ktorá je maličká, bezbranná a dobrotivá.“12